Gejša, symbol Japonska, ktorý sa často stretáva s nepochopením
Sú krásne, inteligentné a najmä profesionálne spoločníčky. Reč je o gejšiach, ktoré bývajú na západe často mylne označované za prostitútky, ich úlohou je však baviť muža v uzavretej spoločnosti tancom, spevom, hrou na hudobné nástroje, intelektuálnym rozhovorom či iným umením. Gejše patria medzi typické a neodmysliteľné symboly Japonska.
Paradoxom je, že prvými predstaviteľmi tohto povolania boli muži, ale v polovici 18. storočia sa začali presadzovať gejše – ženy, ktoré svojim bielym make-upom a tradičným japonským kimonom očarili aj nejedného Európana. Prvá gejša ženského pohlavia sa objavila roku 1751 v nevestinci v Kjóte. O päťdesiat rokov neskôr už boli gejše výhradne len ženy.
Ku kaderníkovi každý týždeň
Tvár a šiju si gejše natierali bielym make-upom, vždy však nechávali na okrajoch, najmä pri vlasoch nepatrný kúsok nenafarbenej kože, aby dali najavo že ide len o masku. Muža navyše vzrušovala predstava vidieť pravú tvár gejše.
Obočie a očné linky si zvýrazňovali uhlíkom z vetvičky rastlín. Časť pier si natierali pigmentovú zmesou, a to tak, aby ich ústa vyzerali menšie ako v skutočnosti, čo bolo v Japonsku považované za ideál krásy. Ku kaderníkovi sa chodilo raz za týždeň, pretože gejšin účes bol veľmi precízny a do vlasov sa vtieral horúci vosk, aby účes vydržal čo najviac. Účesov je hneď niekoľko a aplikujú sa podľa veku gejše a podľa ročného obdobia. Rovnako sa menia podľa módy.
Budúce gejše nosia kimono s dlhými vreckovými rukávmi a veľmi výrazným obi, čo je pás kimona, ktorý sa viaže na chrbte. Začína pri hrudnej kosti a končí pri pupku. Obi vlastne kimono nedrží, o to sa starajú povrázky a sponky, ktoré sa pod obi skrývajú. Samotný uzol obi je veľmi zložitý a je potrebných mnoho vypchávok, aby vyzeral tak, ako má. Oblečenie dospelej gejše vyzerá jednoduchšie a viac zvýrazňuje ženskú postavu.
Výchova už od útleho veku
Keď majú dcéry bývalých gejší tri roky a tri dni, začínajú sa zvyčajne pripravovať na toto povolanie. Učia sa spievať, tancovať, príjemne hovoriť, študujú čajové obrady, kaligrafiu, či hrajú na niekoľko hudobných nástrojov. Jednoducho sa venujú množstvu tradičných japonských umení.
Keď majú 14 rokov, sú z nich učeníčky „majko“ a sprevádzajú staršie gejše. Až po tom, čo dosiahnu 18 rokov môžu byť právoplatné gejše, ktoré chodia počas celého života naďalej do školy, aby sa zdokonaľovali v tanci, či v hre na hudobné nástroje.
Mizuage
Do 50. rokov 20. storočia bolo gejšiným obvyklým krokom k dospelosti tzv. Mizuage, obradné odpanenie. Keď bola gejša učeníčka dostatočne známa a obľúbená, mohla ponúknuť na predaj svoje panenstvo, čo bol významný rituálny míľnik dospelosti a okrem iného získanou čiastkou mala splatiť dlh za svoju stravu, kimono, výchovu a výučbu umení. Neskôr však bolo Mizuage kvôli zákonu o prostitúcii zakázané.
Aký je vlastne význam gejší?
Gejše sú v prvom rade spoločníčky, ktoré majú kultúrne baviť hostí hudbou, spevom, umením, básňami, hrami a filozofickými konverzáciami. Nie sú prostitútky, hoci si to dodnes myslia ľudia po celom svete. Aj keď sa stávalo, že ak bola gejša krásna a úspešná, mohol jej bohatý a vplyvný muž ponúknuť milenecký pomer, tento vzťah bol verejný a muž bol považovaný za jej patróna. Gejše však vždy samy rozhodovali, či s mužom nadviažu aj fyzický pomer, hoci boli okrem tejto výnimky zmluvne povinné im venovať napríklad aj všetok voľný čas, čo mali, a starať sa o ich kultúrne priania a zábavu na úrovni.
Dnes už učenie mladých gejší nemá takú tradíciu. Kým na začiatku minulého storočia bolo v Kjóte, tradičnom meste gejší, niekoľko tisíc umelkýň, dnes sa toto číslo pohybuje v niekoľkých desiatkach. Tieto ženy sa prevažne živia ako hostesky na oficiálnych banketoch firiem a predvádzajú tradičné umenia pre turistov. V súčasnosti sú zákazníkmi gejší prevažne politici, obchodníci, šéfovia podsvetia a turisti.
